nedeľa 20. mája 2012

Denník vyhýbavca 4: Celé zle

hlavne extrémneMám rád extrémnu hudbu, mám rád extrémne oblečenie, mám rád extrémne účesy. Mám neutíchajúcu chuť vyvraždiť polovicu planéty. Mám vybitý telefón, no je to jedno lebo aj tak naň nikto volať nebude. Mám chladené pivo, ktoré je už teplé, takže už nie je chladené. Mám závrat hlavy. Mám za sebou pekelný týždeň a pred sebou pekelný život. Mám dlhé nechty. A mám blbý zvyk písať príspevky, čo nemajú hlavu ani pätu. Skrátka celé zle...

Vráťme sa k jadru veci, čo je síce odveci, no aspoň je to k veci: Ľudia sú rovnakí idoti ako ja, vy alebo ktokoľvek iný s vyhýbavou poruchovosťou. Tiež majú strach, tiež cítia úzkosť a obavy z nových situácií. Možno majú trochu lepšie sociálne schopnosti než my, možno trochu viac priateľov a trochu menej depresívnych stavov.
No v princípe sa od nich nelíšime. Preto sa ich netreba báť a byť k nim otvorený. Asi ako plechovka piva. Myslite na to keď budete nabudúce vystrájať, kvôli tomu čo ste povedali, ako ste povedali, a komu ste to povedali. Každý robí chyby. Niektorý gramatické (ako ja), iný praktické, dogmatické a ekumenické.

Na záver tohto psychiatrického príspevku ešte psychiatrickejšia hudba:
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára