nedeľa 15. júla 2012

Obete avoidantov

ďalšia obeť?
To že vyhýbavá porucha veľmi obmedzuje náš život vieme. To že spôsobuje depresie tiež vieme. No uvedomujeme si ako ničí ľudí okolo nás? Vždy keď som s niekym prerušil kontakt, alebo ho odstrčil, tak som cítil sladko-trpký pocit výhry. Na jednej strane som bol rád, že mi už nehrozí odmietnutie, na strane druhej som veľakrát chcel byť s danou osobou. Ako sa však cítila dotyčná osoba?
Ľudia bez psychickej poruchy nie sú z kameňa. Aj ich bolí odmietnutie. Možno nie tak extrémne ako nás, no zraňuje to. A tak sa normálni jedinci sami seba pýtajú čo spravili zle, čím ma naštvali, prečo s nimi nechcem byť. Problém nie je v nich. Nespravili nič zlého a nezaslúžili si to. Kvôli mne sa cítia zle, a tak sa stávajú mojimi obeťami. Som ako Jack rozparovač moderného psychologického veku.
Najväčší paradox je, že nemám veľa priateľov. Každý človek, ktorého "zlikvidujem" môže byť posledná osoba, ktorá nie je pre mňa úplný cudzinec. Napriek tomu v tom pokračujem.

Ľudia bez poruchy majú jedinú výhodu v tom, že sa z odmietnutia dostanú pomerne rýchlo. Čo sa však stane, ak avoidant nadviaže hlboký, dlhotrvajúci vzťah? Potom má normálny človek riadnu smolu. Skôr, či neskôr ju avoidant opustí a zraní .Dokonca ju môže hlboko milovať a nezabráni tomu. To všetko preto, že sa bojí. Kým bežné odmietnutie zraňuje, tak odmietnutie od milovanej osoby je čisté mučenie.

Obeťami avoidantov sa nestávajú iba normálni ľudia, ale aj samotní avoidanti. Dvaja ľudia s vyhýbavou poruchou si navzájom dokážu znepríjemňovať život a posilovať negatívne skúsenosti s kritikou. Pritom sa navzájom môžu mať radi! Po istom čase obaja čakajú kedy ich druhá strana odmietne a zkritizuje. Až to jeden z nich nevydrží. To je základ katastrofy. V tom lepšom prípade iba potichu zdrhne, v horšom vyvolá konflikt.

Trochu menej egoizmu do toho umierania by to chcelo. Ak už nemôžeme žiť s ľuďmi ani bez nich, tak radšej žime bez nich. Tým aspoň nikomu neublížime.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára