nedeľa 26. augusta 2012

O vzťahu dvoch vyhýbavých ľudí

vzťah vyhýbavých osobností - run bitch run
V uplynulých týždňoch som si mohol na vlastnej koži otestovať, že vzťah dvoch osôb s vyhýbavou poruchou nemôže fungovať. Pritom to bol iba vzťah na priateľskej úrovni, dá sa povedať, že až plytký. Práve snaha o prehĺbenie ho zlikvidovala. Priznám sa, že skúsenosť s avoidantmi som mal už predtým a bola to katastrofa. Teraz som tomu dal druhú šancu a skončilo to ešte drastickejšie. Pritom nikomu nebolo vynadané. Nikto nedostal rukou cez ústa, ani cez inú časť tela. Proste to nešlo. Prečo? Pretože sa potvrdila teória, že po náznaku kritiky sa obaja zdekujú.

Celá komunikácia s danou osobou bola poznačená strachom, že poviem niečo zle, že ju raním, alebo ma raní ona. Druhá osoba to cítila rovnako. Obaja sme chápali, čo robíme nesprávne, no napriek tomu sme to nedokázali prekonať. A tak to prišlo do bodu, kedy sme sa v istej veci nezhodli a bol koniec. Pri vzťahu normálna osoba - vyhýbavec to nie je problém vyriešiť ak jeden z nich má snahu dať veci do poriadku. Pri vzťahu avoidant - avoidant je príliš vysoká pravdepodobnosť, že minimálne jedna osoba odmietne vôbec počúvať, nieto ešte akceptovať vysvetlenie. Aj keď vzťah dvoch vyhýbavcov vyzerá spočiatku ako dobrý nápad, pretože viete ako sa ten druhý správa a cíti, tak prax je úplne iná.
Preto rada na záver: nikdy sa nesnažte spoznať niekoho s vyhýbavou poruchou. Ušetríte si veľa sklamania a bolesti.

3 komentáre:

  1. v com bol konkretne problem vo vztahu s avoidant?

    ja mam najvacsi problem s neustalym strachom z opustenia, a celkovej neistote
    ako keby stacilo mozno nejak castejsie ubezpecovat ze je vsetko ok. a prave tymto nejako by sa avoidanti mohli zladit navzajom, alebo nie?
    lebo pri non-avoidant mam skor skusenost ze maju malo pochopenia pre tento konkretny problem

    OdpovedaťOdstrániť
  2. non-avoidanti majú málo pochopenia, pretože sa nedokážu (a ani nemôžu) vžiť do toho, čo prežívame. Problém s avoidantmi je zase v tom, že teoreticky by uisťovanie stačilo, no v praxi to nefunguje. Ja osobne nikdy nezačnem uisťovať toho druhého, že je všetko ok, pretože čakám nech sa vyjadrí najprv on/ona. Ak ten istý prístup aplikuje aj druhá strana, tak sa uistenia nikdy nedočkáme.

    Občas funguje tiež mechanika, že príliš rýchlo prejavíš náklonnosť a druhá strana sa zo strachu stiahne. Ľudské vzťahy sú niekedy ťažšie, než zneškodňovanie míny.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. preco nikdy nezacnes a cakas ked si si vedomy tychto skutocnosti?
    ked sa bavime uz o fungujucom vztahu, tak vyjadrit ze z mojej strany to je ok dokazem ale ked (podla mojej skreslenej predstavy) nevidim ocakavanu odozvu alebo "uistenie" tak sa zacne stupnovat napatie a vsimanie si detailov a utvrdzovanie sa v tom ze to zacina byt zle

    kazdopadne vdaka za blog
    zacnem citat postupne po nociach

    OdpovedaťOdstrániť