nedeľa 18. novembra 2012

Anticipačná úzkosť

anticipácia
Pod týmto skomoleným anglickým názvom sa skrýva presvedčenie, že sa niečo veľmi, ale naozaj veľmi pokašle. Ľudia čakajú rôzne veci. Niekto čaká na autobus, iný očakáva návštevu svokry, ďalší úporne čaká kedy mu na účet príde výplata. My avoidanti čakáme na zázrak, alebo predpísanie ďalšej sady antidepresív. Občas očakávame, čo nám ďalší deň, hodiny či minúty prinesú. A tu sa objaví čudný pocit. Potia sa vám ruky, nohy, prípadne aj hlava. Srdce si šlape svojich 180 úderov za minútu. V ústach sucho, v hlave prázdno, a metá vami ako by ste práve likvidovali zbíjačkou betónový chodník. Uvedomíte si, že sa cítite zle iba preto, lebo vás čaká určitá sociálna situácia. Tak tomu sa nadáva anticipačná úzkosť.
Stres z očakávania zažíva v istej miere väčšina obyvateľstva, napríklad pred prejavom v sále plnej ľudí, alebo keď idú na pracovný pohovor. Do úzkosti to prerastie až keď je stres veľmi silný a ovplyvňuje schopnosť normálne konať.

Človeku sa vedome, alebo podvedome premáva hlavou otázka "čo ak?". Čo ak nastane niečo veľmi zlé. Často katastrofizujeme situácie ktoré nás nevyhnutne čakajú:
Dovolenka v zahraničí? Zablúdiš a zjedia ťa domorodci.
Ideš nakúpiť? Okradnú ťa a neprávom obvinia z krádeže teplého pečiva.
Párty? Nenormálne sa strápniš pred svojimi známymi.

Na jednej strane je dobré očakávať, že nie všetko vyjde tak ako má. Tým sa pripravíme na kritické situácie, no avoidanti prežívajú silnú uzkosť prakticky pred akýmkoľvek sociálnym kontaktom. Príčinou môže byť to, keď sme sa v minulosti naučili, že stretnutie s ľuďmi vždy prinesie zlý výsledok, sklamanie a veľa bolesti. Niekoľko zlých zážitkov z detstva, potom v dospelosti aplikujeme na všetky situácie. V tomto výrazne pomáha expozícia - opakovať danú situáciu dovtedy, kým si na ňu mozog nezvykne. Po dostatočne dlhom čase mizne anticipačná úzkosť takmer úplne. To si ale vyžaduje čas. Čo pomáha ak ho nemáme? V tejto pasáži nebudem odkazovať na blahodárne účinky etylalkoholu, keďže v mnohých situáciách nie je politicky vhodné byť ožratý ako Amy Winehouse. Takže zopár užitočných rád:


1. Zistite si o situácii a mieste kde máte ísť čo najviac. Ako sa tam dostanete, ako to tam vyzerá, kde sú hasiace prístroje a únikové východy...  to už možno trocha preháňam. Absencia informácií nás vedie k vytváraniu horrorových príbehov. Čo využíval Hitchcock vo svojich hororoch? To, že nikdy neukázal zlo, či vraha a tak sme si v hlave predstavili oveľa horší obraz, než ako zlo vyzeralo v skutočnosti.

2. Zamestnajte sa niečim aby ste na situáciu nemysleli. Nemusí to byť ani dlhodobá práca. Ak sa pristihnete ako myslíte na blbosti, tak si predstavte že sa nachádzate niekde v prírode, napríklad na lúke. Sedíte na lavičke, pozorujete vodopád a vašu mačku konzumujúcu zvyšky toho, čo sa kedysi nazývalo hlodavec. Ide o to aby si vás mozog myslel, že je v bezpečí a nič mu nehrozí. Toto odporúčajú rôzny psychológovia a ja s nimi môžem iba súhlasiť.

3. Pozorujte! Pozorujte prírodu, obraz visiaci na stene, susedov ako sa hádajú, len aby ste tým odpútali svoju pozornosť.

Anticipačná úzkosť je jedna z vecí, ktoré vedú k vyhýbaniu sa sociálnym situáciám. Máme chuť z nich utiecť za každú cenu, no vždy máme možnosť bojovať sami so sebou. Veď ako často sa skutočne naplnili vaše najhoršie obavy? Pokiaľ vás polícia medzitým nezatkla za narúšanie súkromia vašich susedov a napriek tomu sa neviete schladiť, tak majte na pamäti, že nikdy nemôžete domrviť situáciu tak ako Roy z IT crowd keď si myslel, že dostal infarkt:

  

1 komentár:

  1. super blog :D ja skúšam dačo podobné http://troianova.blog.sme.sk/c/301656/Dennik-Socfobicky-Den-0.html ale je to skor take depresívne, nie take vtipné ako tvoje :D

    OdpovedaťOdstrániť