piatok 30. augusta 2013

Denník vyhýbavca 13: Ako všetko dobre dopadlo.

párty hard
Zatiaľ čo leto pomaly ale iste končí, vyhýbavec pokračuje v udržiavaní zdravej hladiny šialenstva v práci aj mimo nej. A tak som na otázku: "Hej Vyhýbavec, pôjdeš na párty?" odpovedal bez rozmýšlania: "Jasné, pôjdem". Všimnite si slovko "bez rozmýšlania". Presne to sa preháňalo pravou hemisférou môjho mozgu, zatiaľ čo ľavá polovica len sucho konštatovala: no, do.... tesne pred tým, než nariadila vypustiť do krvi adrenalín. Vybral som sa teda na neformálne zhromaždenie osôb trsajúcich do rytmu niečoho, čo bežná populácia nazýva hudbou. Okrem natriasania telesných partií sa zúčastnené osoby oddávali konzumácii nápojov s obsahom alkoholu. Vyhýbavec chvíľu čumel na davovú psychózu, ktorá nastala a v duchu si kládol otázku: týchto ľudí to vážne baví?

Vyzeralo to tak, že áno, a zrejme som bol jediný kto si tú párty nedokázal vychutnať. Preto som zamieril k baru a začal vychutnávať tekilu. Kým masa ľudí imitovala orangutány používajúce zbíjačku, vyhýbavec sa zhlboka nadýchol. Potom nasledoval hlboký výdych. A potom tá najstrašnejšia vec na akú sa dá pomyslieť. Dobrovoľne som sa pripojil k imitácii orangutánov.

Ako čas plynul, plynuly aj ľudia. Jedny odchádzali, ďalší prichádzali. Sem tam sa pri mne vyskytla osoba opačného pohlavia, na čo vyhýbavec reflexívne vystrelil ruku a zahlásil: Ahoj, ja som vyhýbavec. Reakcia slečny bola mierne rozpačitá. Nevedela či sa má pripraviť k legitimácii, alebo sa zdesene, no zároveň decentne vzdialiť. Raz darmo, na moje socializačné schopnosti nemá ani Jack Rozparovač. Kým si to slečna stihla rozmyslieť, tak sa priplichtili moji známi... (priplichtili, zaujímavé slovo všakže?) Ani neviem ako a znova som trsal s jednou osobou opačného pohlavia nalepenou na mojom zadku, a s druhou nalepenou na mojom predku. Takto to bežalo asi 3 hodiny, kým som s definitívnou platnosťou nepochopil, že je zbytočné snažiť sa byť normálny a mať rád veci, ktoré nikdy mať rád nebudem. Akonáhle som zaregistroval zriedenie davu a zriedenie schopnosti vnímania u ostatných osôb, tak som sa nenápadne vytratil.

Cestou domov vyhýbavec rozmýšlal nad tým, že sa zrovna zaradil medzi "ľudí čo sa nevedia baviť" ako to bežná populácia označuje. Síce môžem predstierať príjemné pocity a robiť to čo iný, ale vôbec nič mi to nedá. Teda okrem bolenia hlavy a únavy z pobytu medzi ľuďmi. Na druhý deň ráno, po kontrole či sa nejaké časti tela náhodou pri natriasaní nestratili, som bol trochu zdeptaný. Našťastie to nebolo nič, čo by káva a vražedné zazeranie na ľudí v autobuse nespravili. Prežil som a teda všetko dobre dopadlo.

Keď som sa dnes stretol s účastníkmi onej socializačnej aktivity, ktorý medzitým prestali imitovať orangutány, tak mi veľmi odľahlo. Odľahlo mi preto, že nemali negatívne poznámky k môjmu správaniu v tú osudnú noc. A vtedy som si uvedomil, že som sa cítil medzi nimi zle, kvôli obavám, či nepôsobím dementne. Evidentne som tak nepôsobil, alebo je dementnosť iba všeobecne akceptovaný štandard. Tak či onak, už teraz teším na ďalšiu podobnú akciu. Pôjdem na ňu tak o šesť rokov....

4 komentáre:

  1. Na antidepresiva se může pít? :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Môže. Len neviem aké následky to zanechá na pečeni ak to človek robí pravidelne.

      Odstrániť
  2. Prečítala som si všetky tvoje blogy, píšeš úžasne pútavo a hlavne vtipne, robíš nám vyhýbavcom dobré meno! :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja za to nemôžem, to sú len výplody chorého mozgu. :o

      Odstrániť