streda 18. septembra 2013

Denník vyhýbavca 14: O veterníkoch a IstroCone

slečna nevyhýbavá
Zábavy, anime a alkoholu nie je nikdy dosť. Pod týmto heslom som sa vydal na akciu, ktorú som už veľmi dávno chcel navštíviť, no úzkosť mi to vždy prekazila. Na IstroCon. Teda na Comics Salón. Čo je duchovný nasledovník AnimeConu. A AnimeCon bol kedysi súčasťou IstroConu, a dnes je IstroCon súčasťou Comics Salónu. To len aby ste v tom mali jasno. Ignorujme na chvíľu komplikovanú históriu popkultúry a fantasy mašinérie na Slovensku a zamerajme sa na podstatné. Že to bola super udalosť a vyhýbavec si ju náramne užil. Ak sa vám zdá, že sa v poslednom čase správam nevyberane nevyhýbavo, tak ja za to nemôžem. To teta Cymbalta, ktorá ničí úzkosť sťa trojhlavý drak dvojhlavé princezné. Ale žiaden strach, vyhýbavec je ešte stále beznádejný prípad.

Keď ho na druhý deň ráno oslovila v obchode slečna približne v jeho veku a začala viesť konverzáciu o keksoch, piškótach, skrátka o niečom múčnom čo mal vyhýbavec v košíku, tak mi nebolo zrovna všetko jedno. Slečna mala evidentne chuť sa zoznamovať. Veď kto kompletný, by sa už pýtal neznámej osoby, v obchode, za bieleho dňa, na nejaké dementné cukrovinky. Najhoršie na situácii bolo to, že som na ňu nebol pripravený. Slečna sa vyskytla z čista jasna. Asi použila teleport, ktorý jej po IstroCone predali cosplayáci. S obočím zdvihnutým do neprirodzenej výšky a kvalitne červenou farbou som zo seba dostal pár odpovedí suchších ako tie wafle o ktorých sme sa bavili. Slečna to však nevzdávala:
"Sú tie záviny dobré?"
"Neviem, ešte som ich nemal."
"To sú čokoládové, však?"
"Netuším... ale asi nie."
"Mmm, dala by som si."

Nastalo hrobové ticho prerušované len občasným pípaním skenera pri pokladni. Po menšej depersonalizácii sa vyhýbavec vrátil späť na Zem medzi živé bytosti. Slečna ešte stále stála za ním. Vyhýbavec hľadel k lepším zajtrajškom za pokladňou a dúfal, že sa slečna za jeho chrbtom čoskoro teleportuje tam odkiaľ prišla. Napadlo ho, že sa na ňu mohol aspoň pozrieť, keď už si dala toľko námahy aby s ním komunikovala. Ďalší človek zaplatil, a pred vyhýbavcom už bola len jedna osoba. Vyhýbavec zobral oddelovátko nákupov, inak odborne nazývané aj plastový bazmek, a elegantne ho uložil medzi svoj a slečnin nákup.

"Ďakujem" zaznelo spoza vyhýbavcovho chrbta, čo bol neklamný znak, že sa tam slečna ešte stále nachádzala. Vyhýbavec nereagoval, no konečne sa dostal na rad. Zaplatil tak rýchlo, ako to len šlo a s hlbokým výdychom sa vydal pokojne vkladať nákup do tašky. V tej chvíli do mňa šťuchla dotyčná slečna, ktorá prechádzala okolo. Vyhýbavec sa aj naďalej tváril, že mu to netrhá žily. Môžem sa len domnievať čo tým slečna chcela povedať. Možno "Tak arogantnú bytosť ako si ty som ešte nevidela.", možno "Posledná šanca, ja odchádzam." a možno to bolo len dôsledkom úzkeho priestoru kadiaľ sa dalo prejsť.

Keď sa na to pozerám retrospektívne, tak až v tej chvíli mi začal mozog normálne pracovať, a mne docvaklo o čo v tej konverzácii vlastne šlo. Že tie oplátky tam vôbec neboli podstatné a nebolo treba odpovedať za každú cenu správne. Opäť som raz úspešne zvládol sociálnu interakciu, spôsobom mne vlastným. Hlavne, že 12 hodín predtým som sa sťažoval ako málo príležitostí mám na zoznámenie. Ha!

4 komentáre:

  1. bola ti ta dievčina čo sa na teba nalepila vôbec sympatická? :) okrem jej komunikačnej aktivity ti na nej vadili aj nejaké iné veci?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vlastne ani neviem či mi bola sympatická. Možno je to tým, že som sa na ňu vôbec nepozrel, takže do dnes neviem, ako vlastne vyzerala. O_o V tej chvíli mi v hlave vírili oveľa dôležitejšie veci, napríklad:
      Prečo mi niekto kladie takého otázky, aké má asi skryté úmysly? Pravdepodobne mi chce niečo predať.
      A prečo som si vlastne nedal svoju rannú dávku kofeínu? wáááá....

      Odstrániť
    2. hlavne, že v článku hore si s ňou dokázal prehodiť i pár slov :)

      Odstrániť
    3. To je pravda, dokázal som aspoň reagovať, čo je lepšie ako keby som tam len zmrznuto stál. No pozrieť sa na ňu ma nenapadlo, obdivoval som dlažbu v obchode, nákupný košík, pozeral som sa na nákupný pás, na Orbitky, všade len nie na ňu. Asi to musí vyzerať pre extrovertov veľmi čudne, keď s niekym hovoria a ten človek sa nich ani len nepozrie.

      Odstrániť