pondelok 2. februára 2015

Denník vyhýbavca 18: Vyhýbavec je späť

Ani sme sa nenazdali a vyhýbavec sa rozhodol, že si tak trochu skurví život. Pardón za výraz, ale lepší ma momentálne nenapadá. Zmenil som totiž prácu. Dobrovoľne. To viete, jedného pekného rána si tak vylihujete v posteli nadopovaný Cymbaltou, duloxetínom, či kieho frasa to volajú a je vám dobre. Uvedomíte si, že je vám až príliš dobre, tak si poviete prečo nevyskúšať niečo nové. Čo tak zmeniť zamestnanie? V tom starom vás síce hodnotia veľmi pozitívne, ani plat nie je na zahodenie, napriek tomu cítite, že nie je váš potenciál využitý nielenže naplno, on nie je využitý ani na 40%. A tak si nájdete novú prácu. A oni vás zoberú. Netušiac, že práve najali psychopatické indivídum, ktorému v žilách namiesto krvi koluje zmes adrenalínu, antidepresív a vodky. Sem-tam sa nájde aj nejaká tá červená či biela krvinka, aby sa nepovedalo.

Aby som to celé skrátil, tak príbeh pokračuje asi nasledovne: Vyhýbavec nastúpil. Vyhýbavec bol natešený. Mozog vyhýbavca zistil, že okolo tela sa nachádzajú nové neznáme osoby. Mozog dal príkaz nadobličkám. Nadobličky začali vylučovať adrenalín a ďalšie fajnovosti nazývané stresové hormóny. Vyhýbavca začala bolieť hlava, bol unavený a deprimovaný. End of story.

Pozitívne na tom je, že ho to celé prebralo a dostalo do stavu v akom nebol odkedy začal brať antidepresíva. V tomto stave je "toho" dosť na to aby vás to vybudilo k ďalšiemu boju, no zároveň je "toho" dosť na to aby ste boli rozladený. Taktiež je "toho" stále málo na to, aby ste si vpálili guľku do hlavy. A tiež je "toho" dosť na to aby vám to pošahalo žalúdok a vy ste neboli schopný prijímať stravu. Nech žije stres.

2 komentáre:

  1. Odpovede
    1. Dikes. Problém je v tom, že sa mi chce písať len keď som mierne deprimovaný :o

      Odstrániť